Najrozšírenejšia je v Severnej Amerike, Európe a v Británii. V minulosti ju chovali hlavne budhistickí mnísi v kláštoroch ktorí verili, že sa v nich skrývajú duše mŕtvych spolubratov. Preto mali výnimočné postavenie.

História birmky

Prvý pár mačiek, ktorý sa dostal do Európy, bol darom z Tibetu manželskému páru. Krátko po príchode však kocúr uhynul. Mačka však ostala gravidná a jej mláďatá dali základ pre toto plemeno. Keďže v Európe nebolo dostatok birmských mačiek na šľachtenie a chov, na kríženie sa používali aj iné, príbuzné plemená mačiek. Štandard získala birmská mačka už v roku 1925 vo Francúzsku.

Exteriér birmskej mačky

Birmská mačička je typická krásnymi zafírovomodrými očami, ktoré sú len zriedka inej farby. Ďalšou charakteristickou črtou birmy sú biele ponožky na každej nohe. Srsť je zväčša bielej farby s čiernohnedými, modrými, čokoládovými alebo lilavými odznakmi. Odznaky môžu byť len na tvári, ušiach, chvoste a koncoch nôh. Zvyšok tela je biely. Telo a nohy sú stredne dlhé a pevné. Krásna srsť birmskej mačičky je mierne vlnitá, neplstnatie a okolo krku vytvára golier. Chvost je poriadne hustý, pripomína chochol. Hlava je široká a okrúhla a má ploché čelo. Uši sú málo osrstené a sú široké.

Birmská mačka ako spolubývajúca

Máloktoré plemeno mačičky je také pokojné ako toto. Jej vyrovnanosť, jemnosť a dôstojnosť je pre ňu typická. Oproti iným mačkám sú aj na výstavách pokojné a nie je problém s predvádzaním. Vďaka ich pokojnej povahe sú ideálnymi spoločníčkami do bytu. Dobre vychádzajú s inými zvieratami a nie sú žiarlivé. Avšak zle znášajú nedostatok pohybu a priestoru, preto im doprajte dostatok voľnosti. Malé koterce vo zvieracích hoteloch sú pre nich utrpením.

Krása birmy nie je len v jej nádherných zafírových očiach, ale pozornosť púta aj jej krásna srsť. Tá však vyžaduje veľmi časté česanie aj keď sa nezamotáva. Starostlivosť o ňu zvládnu aj začiatočníci.

Fotografia: © bigstockphoto