Škandinávsky chovatelia mačiek boli proti tomuto kríženiu, a začali chovať plemeno bez kríženia. Medzinárodnú felinologickú federáciu požiadali až v 80. tych rokov 20. storočia o oficiálne uznanie plemena mačky ako európska krátkosrstá mačka.

Ak to môžeme tak laicky zhrnúť, tak mačka európska krátkosrstá vznikla prirodzenou domestikáciou mačky bez akýchkoľvek prísnych pravidiel šľachtenia. Dodnes je Škandinávia, konkrétne Fínsko, jej najrozšírenejším domovom.

Fyzický vzhľad

Mačka krátkosrstá európska má typické znaky svojej postavy aj farby. Určité jej typické a predurčujúce znaky sa hodnotia aj na výstavách. Podrobnejšie sú to: hlava (celkový dojem, nos, čeľuste a chrup, čelo, brada, krk, umiestnenie a tvar uší, tvar a veľkosť očí), telo (stavba tela, veľkosť, stavba kostry, výška končatín, tvar labiek, tvar a dĺžka chvostu), srsť (farba, kresba a jej tvar, škvrny), farba očí, kvalita srsti (textúra, dĺžka), a celková kondícia.

Krátkosrstá európska mačka sa vyskytuje iba v prirodzených farbách, a tieto farby patria k severoeurópskym domácim mačkám. Farebné kombinácie, ktoré sú oficiálne uznané sú:

• biela
• čierna / modrá / červená / krémová
• korytnačinová / modrokorytnačinová
• čierna / modrá / červená / krémová / korytnačinová / modrokorytnačinová dymová
• čierna / modrá / červená / krémová / korytnačinová / modrokorytnačinová s kresbou (mramorovaná, tigrovaná, bodkovaná)
• čierna / modrá / červená / krémová / korytnačinová / modrokorytnačinová strieborná s kresbou (mramorovaná, tigrovaná, bodkovaná)
• van / harlekýn / bi kolor (len v kombinácii s plnými farbami)

Hlava

Hlava je u európskej mačky krátkosrstej veľká, vytvára dojem guľatosti a je dobre vyvinutá.  Je viac dlhá ako široká, pričom čelo a lebka sú zaguľatené. Brada je široká, nos rovný a široký rovnomerne k veľkosti hlavy.

Telo

Je svalnaté a silné, ale nie je zavalité. Krk majú taktiež svalnatý a dlhý, rovnako ako nohy, ktoré majú taktiež svalnaté a zakončené pevnými labkami.

Oči

Sú umiestnené ďalej od seba a môžu byť vo farbách jantárovej, modrej, zelenej a taktiež môže byť každé inej farby.

Uši

Sú vzpriamené, na koncoch zaguľatené a v ušniciach sa nachádzajú jemné chĺpky, ktoré vytvárajú chumáče.

Srsť

Ako predpovedá už ich plemenný názov, ich srsť je krátka, má podsadu a na základe jej lesku sa určuje aj jej kvalita.

Starostlivosť

Starostlivosť o srsť je jednoduchá. Spočíva v pravidelnom vyčesávaní, pričom v období plznutia je dobrá kefa s užšími zubami. Pri česaní s hrebeňom, ktoré má úzke zuby, musíme dávať pozor na intímne partie mačky, a v ich okolí veľmi jemne, alebo vôbec nečesať. Veľmi dobrá je aj hrebeňová rukavica, ktorá slúži nielen ako hrebeň, ale aj ako masážna pomôcka na prekrvenie kože pod srsťou.

V prípade kŕmenia, je to individuálne. Každá jedna mačka si vyžaduje individuálny prístup ku kŕmeniu. Záleží od mnohých faktorov, ku ktorým patrí, či je mačka vnútorná alebo vonkajšia (indoor alebo outdoor), veku, či je mačka vykastrovaná alebo nie a atď.

Doplnok stravy v zimných mesiacoch by mal byť lyzín, ktorý pôsobí ako ochranca pre ich zdravý vývoj.

Dôležité je podávať aj pastu na spracovanie chlpov, nakoľko sa mačky umývajú samé, poprípade umývajú aj druhé mačky žijúce s nimi v jednej domácnosti. Pasta je určená proti trichobezoárom a je určená pre dlhosrsté plemená a mačky žijúce doma.

V prípade ochrany mačky, či už vnútornej alebo vonkajšej, je najlepším riešením vykastrovanie. Vykastrovanie predlžuje mačke život, teda ju ochraňuje.

Povaha

Sú veľmi plaché a voči cudzím ľuďom nedôverčivé. Nakoľko sú domestikované, tak vo voľnej prírode sú aj dobrými lovcami. Taktiež sú nezávislé, a majú svoju vlastnú osobnosť. Veľakrát si majiteľa podrobia, lebo sú inteligentné, samostatné a tvrdohlavé. Po každom jedle sa čistia. Bez rozdielu veku sú veľmi hravé a živé, aj keď vnútorné mačičky väčšinu času prespia.

Autor: LillypadP, fotografia: © bigstockphoto

Najrozšírenejšia je v Severnej Amerike, Európe a v Británii. V minulosti ju chovali hlavne budhistickí mnísi v kláštoroch ktorí verili, že sa v nich skrývajú duše mŕtvych spolubratov. Preto mali výnimočné postavenie.

História birmky

Prvý pár mačiek, ktorý sa dostal do Európy, bol darom z Tibetu manželskému páru. Krátko po príchode však kocúr uhynul. Mačka však ostala gravidná a jej mláďatá dali základ pre toto plemeno. Keďže v Európe nebolo dostatok birmských mačiek na šľachtenie a chov, na kríženie sa používali aj iné, príbuzné plemená mačiek. Štandard získala birmská mačka už v roku 1925 vo Francúzsku.

Exteriér birmskej mačky

Birmská mačička je typická krásnymi zafírovomodrými očami, ktoré sú len zriedka inej farby. Ďalšou charakteristickou črtou birmy sú biele ponožky na každej nohe. Srsť je zväčša bielej farby s čiernohnedými, modrými, čokoládovými alebo lilavými odznakmi. Odznaky môžu byť len na tvári, ušiach, chvoste a koncoch nôh. Zvyšok tela je biely. Telo a nohy sú stredne dlhé a pevné. Krásna srsť birmskej mačičky je mierne vlnitá, neplstnatie a okolo krku vytvára golier. Chvost je poriadne hustý, pripomína chochol. Hlava je široká a okrúhla a má ploché čelo. Uši sú málo osrstené a sú široké.

Birmská mačka ako spolubývajúca

Máloktoré plemeno mačičky je také pokojné ako toto. Jej vyrovnanosť, jemnosť a dôstojnosť je pre ňu typická. Oproti iným mačkám sú aj na výstavách pokojné a nie je problém s predvádzaním. Vďaka ich pokojnej povahe sú ideálnymi spoločníčkami do bytu. Dobre vychádzajú s inými zvieratami a nie sú žiarlivé. Avšak zle znášajú nedostatok pohybu a priestoru, preto im doprajte dostatok voľnosti. Malé koterce vo zvieracích hoteloch sú pre nich utrpením.

Krása birmy nie je len v jej nádherných zafírových očiach, ale pozornosť púta aj jej krásna srsť. Tá však vyžaduje veľmi časté česanie aj keď sa nezamotáva. Starostlivosť o ňu zvládnu aj začiatočníci.

Fotografia: © bigstockphoto

Mačiatka sa síce rodia so srsťou, no ako rastú, aj to málo srsti čo majú, im vypadne. Výnimkou je trocha srsti na nose a ušiach.

Pôvod plemena

Pôvodne pochádza mačka tohto plemena z dvoch krajín – Kanady a Ruska a tieto dva druhy sú si veľmi podobné. Tie ruské sa vyšľachtili v Rostove pri rieke Don. Zásluhu na tom má veľká milovníčka mačiek, pani Elena Kovalevová. Tá našla „plešatú“ mačku, ktorú sa snažila vyliečiť. Až neskôr sa prišlo na to, že za jej kožu bez srsti môžu zmutované gény.

Táto nájdená mačička dala základ novému šľachteniu mačiek bez srsti, ktoré boli pomenované Don Sphynx. Podobne tomu bolo aj v Toronte v Kanade, kde sa v roku 1966 narodilo bezsrsté mačiatko a tak začalo jej šľachtenie aj v Amerike. Plne uznaným sa toto plemeno stalo až v roku 2011 medzinárodnou chovateľskou organizáciou FIFe.

Výzor Don Sphynxiek

Túto mačku si nemôžete pomýliť so žiadnou inou mačkou. Najtypickejšou jej črtou je bezsrstosť. Je strednej veľkosti s pevným telom. Nad očami sú výrazné oblúky, ktoré jej dodávajú typický výraz a zvýrazňujú oči. Tie sú mandľového tvaru, mierne šikmé a tak mačka vyzerá, že jej nič neunikne. Ich farba je zväčša zlatistá alebo medená.

Keďže sphynxka nemá srsť, jej koža je vystavená všetkým vplyvom vonkajšieho prostredia. Nie je celkom hladká, na niektorých častiach tela má záhyby, ktoré ju robia staršou. Plemenný štandard dovoľuje všetky farebné varianty a aj kríženie medzi nimi. Nie každá sphynxka je bezsrstá. Sú tri druhy, ktoré sa líšia množstvom srsti. Prvá je úplne bezsrstá a ďalšie dve, brush a flock sa odlišujú čiastočným pokrytím tela srsťou na rôznych miestach.

Ako sa o ne starať?

Veľkou výhodou je jej bezsrstosť vďaka ktorej ušetríte veľa času aj námahy s jej česaním. Občas je dobré vykúpať ju špeciálnym mačacím šampónom, vyčistiť jej uši aj oči. Keďže táto mačička nemá mihalnice, venujte jej očiam dostatočnú pozornosť.

Fotografia: © bigstockphoto

V USA je neoficiálne celonárodným plemenom. Veľkú obľubu však získala aj u európskych chovateľov.

Pôvod plemena

Jej pôvod nie je celkom jasný, spája sa s množstvom legiend. Jedna z nich sa spája s francúzskou kráľovnou Máriou Antoinettou, ktorá plánovala počas francúzskej revolúcie útek do Ameriky. Najskôr však loďou poslala svoj majetok spolu s perzskými a angorskými mačkami. Tie však utiekli a spárili sa s domácimi mačkami, čím dali základ dnešnej podobe mainských mývalých mačiek. Toto je ale málo pravdepodobný pôvod. Pravdepodobnejšie je, že sa dovezené dlhosrsté mačky spárili s domácimi krátkosrstými v oblasti Maine, odkiaľ sa potom rozšírili ďalej. V roku 1986 sa mainské mývalie mačky stali národným plemenom v štáte Maine. V Amerike získalo plemeno štandard v roku 1976 ale v Británii to trvalo podstatne dlhšie.

Plemenný štandard

Mainská mývalia mačka patrí k veľkým plemenám. Ich váha kolíše, literatúra udáva rozpätie 5 – 9 kg, no niektoré jedince môžu mať viac, hlavne obézne. Plemeno nemá typické sfarbenie, povolených je vyše 25 farebných variácií (okrem siamských typov). Bielo sfarbené mačky môžu mať modré oči, ostatné farebné variety majú zlaté, zelené alebo medené oči. V Európe sú menej prísne štandardy ako v Amerike, u dvojfarebných variet musí byť biely podbradník, bruško a všetky labky. V Amerike zase musí byť biela aspoň jedna tretina tela. Hlava je veľká, s hranatými obrysmi a veľkými ušami. Srsť je hustá a hodvábna a dostatočne ju chráni aj pred nepriaznivým počasím. Na hlave, nohách a lopatkách je srsť krátka, postupne sa na trupe a chrbte predlžuje a na bruchu je dlhá.

Povaha

Obľubu si toto plemeno získalo aj svojou bezproblémovou priateľskou povahou. Sú tiché, zároveň sa aj rady hrajú. Keďže ich predkovia boli zväčša vonkajšie a túlavé mačky, mainské mývalie mačky potrebujú výbeh pre ich spokojný život. Ich krásna hebká srsť si takisto vyžaduje pravidelnú opateru.

Fotografia: © adobe stock

Šľachtenie

Bengálska mačka vznikla krížením dvoch druhov mačiek – divokej bengálskej mačky a egyptskej mau, čím vznikol jej divoký hybrid. Jej kríženie do dnešnej podoby začalo v 70. rokoch 20. storočia v USA, kde sa krížili divoké bengálske mačky s kocúrmi mačky domácej. Vďaka tomu je toto plemeno nezávislé a menej prítulné ako ostatné druhy domácich mačiek a má po tele typické fľaky. Jedinečnosť tejto mačky spôsobilo, že bengálska mačka je najobľúbenejším plemenom v USA.

Výzor

Tento malý „leopard“ má silné atletické telo strednej veľkosti. Zväčša neváži viac ako 4 kg, radí sa skôr medzi menšie plemená mačiek. Kožuštek má naozaj jedinečný. Jeho krátka hustá srsť má rôzne druhy farebných variácií. Najznámejšia je bodkovaná varianta, čím sa bengálka podobá malému leopardovi. Druhou farebnou variáciou je mramorové sfarbenie ktoré je nemenej obľúbené. Hlava je menšia oproti telu a ich krásne zelené oči pútajú pozornosť. Ak je mačka snehovobiela, jej oči musia byť modré.

Povaha a chov

Ak hľadáte prítulnú mačičku, pre ktorú najväčšia radosť bude z vášho hladenia a maznania sa, bengálsku mačku si nekupujte. Keďže je to mladé plemeno, ktoré má divokého predka len niekoľko generácií dozadu, stále má v povahe veľa vlastností, ktoré ho robia trošku divokejším. Hladiť sa síce nechá, no nevyžíva sa v tom ako jej menej divoké sestry. Teda ak ste pracovne vyťažený a doma trávite minimum času, vašej bengálke to prekážať nebude.

Pri chove v interiéri nezabudnite na škrabadlá, ideálny je mačací strom a ďalšie mačacie hračky. Záchodík, vždy čisté misky a peleštek sú samozrejmosťou. Táto slobodná duša iste ocení, ak jej poskytnete dostatok slobody a necháte ju potulovať sa aspoň istú časť dňa vonku.

Fotografia: © bigstockphoto

Jej krása a elegancia nie je jediné, prečo sa s takou obľubou chová dodnes. Perzská mačka je typická svojou pokojnou a láskavou povahou, čo ju predurčuje pre chov v domácnosti spolu s deťmi.

História

Nie je celkom známe, kedy sa perzská mačka objavila v Európe, ale predpokladá sa, že to bolo už v 16., najneskôr 17. storočí. Do Anglicka ich priviezli páni Nicolas Claude Fabri de Peiresac a Pietro de la Valle z Perzie. Tieto mačky sa od seba líšili, jedna bola podobná tureckým mačkám a druhá zase mala hustejšiu srsť a guľatejšiu hlavu. Postupne sa začalo s ich krížením a toto nové plemeno sa stalo veľmi obľúbeným u vysokej šľachty. Perzská mačka sa tak stala symbolom bohatstva a vysokého postavenia. Podoba perzskej mačky ako ju poznáme dnes sa formovala postupne, do plemenitby sa vyberali mačky s najobľúbenejšími črtami. Spolu s ich popularitou pribúdali kluby a prvá výstava mačiek na svete sa konala v júli 1871.

Charakteristiky plemena

Toto plemeno je už na prvý pohľad odlišné od iných mačacích plemien. Nápadný je hlavne nos, ktorý je sploštený a široký. Nad ním sa vynímajú okrúhle veľké oči. Celkovo jej tvár pôsobí „narazeným“ dojmom. Krk aj nohy sú krátke a hrubé čo dodáva mačičke robustný výzor. Perzské mačky sa radia medzi stredné až veľké mačky, ich hmotnosť sa pohybuje v rozmedzí 3,5 až 7 kg. Uši sú malé a zaoblené, celkovo pôsobí mačka mačiatkovským dojmom. Jej dlhá hodvábna srsť môže byť jednofarebná alebo aj vo farebných variáciách a po krížení v 20. storočí aj so znakmi. Chvost je krátky a huňatý.

Ďalším plusom tejto mačičky je jej pokojná a vyrovnaná povaha. Je to taký malý flegmatik, ktorý vám prinesie veľa radosti a zároveň bude tichou spolubývajúcou.

Starostlivosť

Práve pýcha perzských mačiek prináša najviac starostí. Ich krásny kožuch si vyžaduje pravidelné prečesávanie. V prípade, že túto starostlivosť zanedbáte, srsť sa veľmi rýchlo pochlpí a vytvoria sa dredy, ktoré sa už nedajú vyčesať, len odstrihnúť. Odporúča sa denné česanie a pri kúpaní používanie špeciálnej kozmetiky na dlhú srsť.

Fotografia: © bigstockphoto

Exteriér

Ragdolly sa zaradzujú medzi veľké plemená mačiek keďže niektoré jedince sú dokonca väčšie ako mainské mývalie mačky. Samce môžu vážiť 7 – 10 kg, zatiaľ čo mačky sú o niečo ľahšie, ich váha kolíše medzi 4,5 – 6 kg. Mačiatka sa rodia s bielou srsťou a až s pribúdajúcim vekom sa ich farba kožušteka mení. Podľa štandardov môže mať ragdoll šesť farebných variácií: čiernohnedá, modrá, červená, krémová, čokoládová a lilavá. Oči sú vždy modré, iný odtieň štandardy nepripúšťajú. Čím je modrá tmavšia, tým je mačka vzácnejšia. Srsť je takmer všade polodlhá, hodvábna a hlava je lemovaná golierom (dlhou srsťou na krku). Mačka má silné telo a dlhé končatiny, pôsobí tak celkovo silným dojmom.

Povaha ragdolla

Elegancia, inteligencia, pokoj a rozvážnosť, to všetko vyjadruje povahu ragdolla. Tieto mačky sa svojou naviazanosťou na majiteľa môžu rovnať psom. Milujú, keď sú človeku nablízku. Na rozdiel od iných plemien nepotrebujú voľnosť, stačí im upravený byt s prítomnosťou majiteľa. Pazúriky využívajú minimálne, preto im ich nemusíte pravidelne strihať. Ich kľudná povaha ich drží v úzadí pri konfliktoch a len málokedy vyvolajú šarvátku s inými zvieratami v domácnosti.

Starostlivosť

Ak nemáte dostatok času na prechádzky s mačičkou vonku alebo ju neradi púšťate samotnú, toto plemeno je pre vás. Ragdollka nepotrebuje túlanie sa po okolí, stačí jej prítomnosť majiteľa v byte alebo iná mačka spoločníčka. Aj keď má nádhernú, miestami dlhú srsť, tá nevyžaduje náročnú starostlivosť. Ak úpravu srsti nezanedbáte, nemusíte sa báť plstnatenia. Úplne postačí raz do týždňa  prečesať srsť mačacím hrebeňom alebo detskou kefou. U mačiek je kúpanie zbytočné, jednak to neznášajú, ale samé sú natoľko čistotné, že to nepotrebujú. Kŕmenie mačičky je rovnaké ako aj u iných plemien. Samozrejmosťou je čistá pitná voda a mačací záchodík.

Fotografia: © bigstockphoto

Pôvod plemena

Medzi predkami nórskej lesnej mačky sa nájdu mačky z mnohých krajín, ktoré do krajiny priviezli pred mnohými storočiami Húni a Vikingovia. Dovezené mačky sa párili s miestnymi a tie sa postupne adaptovali na náročné severské podmienky. V mnohých starých nórskych rozprávkach a povestiach sa objavujú mačky, ktoré sa podobajú práve na toto plemeno. Medzinárodné organizácie ju však uznali za plemeno až v roku 1977 a odvtedy je celosvetovo veľmi známa a vyhráva mnohé súťaže. V Nórsku ešte dokonca žijú tieto mačky aj divokým spôsobom života a sú nezávislé na ľudskej starostlivosti.

Výzor nórskej lesnej mačky

Táto severanka má veľkú robustnú stavbu tela, pri jej váhe 4 – 10 kg to nie je žiaden drobec. Po mainskej mývalej mačke je to druhé najväčšie plemeno mačky. Charakteristické pre ňu je dlhý huňatý chvost, biely golier spolu s náprsenkou a zadné nohy dlhšie než predné. Má robustné kosti a dlhé nohy. Uši má špicaté a ich konce sú zakončené ako uši rysa – štetinkami. Srsť je veľmi hustá a takmer nepremokavá, umožňuje im prežiť tvrdé severské zimy a nepriaznivé počasie. Typická je bohatá srsť okolo krku – tzv. golier. Avšak kým u tejto mačky narastie srsť do charakteristickej podoby, prejdú aj 2 roky.

Povaha

V nórskej lesnej mačke nájdete ideálnu spoločníčku. Je nenáročná na chov, vyrovnaná, pokojná, nie však flegmatická. Dobre vychádza s inými domácimi zvieratami aj s ľuďmi. Aj keď miluje svojho majiteľa, stále si zachováva svoju slobodu a nezávislosť. Ideálne pre ňu je, ak má možnosť lovu a voľného pohybu. Ak takúto možnosť nemajú, je potrebné venovať sa im, hrať sa s nimi poprípade zadovážiť ďalšiu mačičku ako parťáčku na hry.

Fotografia: © bigstockphoto

Agresivita je u nich pozorovaná len zriedkakedy. Je preto vítaným spoločníkom nielen starších ľudí, ale aj detí. Jej nádherná modrá srsť si vyžaduje minimum starostlivosti a pritom stále vyzerá luxusne.

Pôvod britskej modrej

Toto plemeno bolo veľmi obľúbené už pred 20. storočím, kedy sa začali chovať masívnejšie. Pôvodne vzniklo krížením domácich sedliackych mačiek s mačkami, ktoré do Anglicka priviezli starí Rimania. To prinieslo tejto mačke mohutnejší výzor. Plemeno britská modrá bolo uznané už 13. 7. 1871 na výstave v Británii. Po 1. svetovej vojne sa počty britských krátkosrstých mačiek veľmi znížili a tak chovatelia začali s cieleným krížením s perzskými mačkami. To navrátilo pôvodnú podobu plemena a zvýšilo obľúbenosť u širokej verejnosti. Pred prvou svetovou vojnou sa chovali hlavne britské modré mačky, no krížením po vojne pribudli ďalšie farebné varianty.

Štandard plemena

Typické pre britskú modrú je stredná až veľká postava. Samice sú o niečo ľahšie, vážia okolo 5 kg, zatiaľ čo samci môžu vážiť až 8 kg. FIFE v súčasnosti uznáva okolo 200 farebných variantov britskej krátkosrstej mačky, stále je však britská modrá najobľúbenejšia farebná varianta. Uši musia byť pekne vztýčené, nesmú byť spadnuté či prevísajúce. Krk je krátky a široký. Na výstavách sa kontroluje aj chrup, ktorý musí byť kompletný. Mačiatkovský chrup pozostáva z 26 zubov a trvalý mačací z 30. Srsť je krátka ale hustá a s podsadou.

Povaha britky

Ak hľadáte pokojnú milujúcu mačku, tak britská modrá je pre vás ako stvorená. Toto plemeno je totiž typické svojou vyrovnanosťou oproti iným plemenám. Mačiatka sú síce hravé a rady objavujú, no dospelá mačička je ideálnym pokojným spoločníkom. Väčšinu dňa prespia, rady sa ale hrajú aj s deťmi. Ani s inými druhmi domácich zvierat nemajú problém. Pozor ale na domáce vtáčiky, na tých si rada pochutí.

Starostlivosť

S výchovou treba začať už od príchodu mačiatka. Mačací záchodík sa naučí mačka používať sama. Aby vám mačiatko nezničilo nábytok škrabaním, je dobré ak si začne brúsiť pazúriky na nábytku, ihneď ho preniesť ku škrabadlu. Podobne vždy ho prerušiť v nežiadúcom správaní. Srsť britskej modrej mačky si nevyžaduje špeciálnu starostlivosť, stačí ju pár krát do týždňa prečesať.

Fotografia: © bigstockphoto

História

Pôvod siamských mačiek je mierne zahmlený, predpokladá sa ale že pochádzajú zo Siamu, čo je dnešné Thajsko. Tieto mačky sa objavili na ilustrovaných rukopisoch niekdajšieho Siamu z rokov 1351 – 1767 pretože okrem menej cenných túlavých siamských mačiek sa mnohé chovali aj v kráľovskom paláci. Postupne sa šírili do sveta a tak sa v roku 1871 na 1. národnej výstave mačiek v Británii objavila prvá siamská mačka. Jej popularita postupne rástla, jej chov sa rozširoval a tak už v roku 1892 boli uznané prvé štandardy plemena. Tie boli ale v mnohom odlišné od dnešných štandardov.

Výzor siamky

V minulosti bola žiadaná hlavne biela mačka s tmavými končatinami a koncami tela, no v súčasnosti sú základom 4 sfarbenia: čiernohnedé, modré, lilavé a fialové. Siamka sa radí medzi stredne veľké plemená mačiek. Telo je silné, ohybné no s jemnou kostrou. Zadné nôžky sú o niečo dlhšie než predné, sú jemné, okrúhle a so znakmi. Chybou exteriéru je, ak má chvost slučku, čo bolo v minulosti veľmi moderné a žiadúce. Nápadnými u siamiek sú ich veľmi veľké uši. Na tvári mávajú masku, tá však nesmie pokračovať na vrchu hlavy. Zaujímavosťou je, že siamské mačky majú gén, ktorý je citlivý na teplotu. To má za následok zmenu farby srsti na chladnejších častiach tela (končatiny, chvost, uši). Avšak aj siamky v chladnejších oblastiach sú tmavšie.

Siamky a ich povaha

Siamské mačky sú kráľovné a to doslova. Na ich povahu s správanie však musíte byť pripravení. Nie je to mačka pre hocikoho. Vyžaduje si totiž veľmi veľa času a pozornosti. Jej energia z nej priam srší a preto nesmie byť sama. Je veľmi inteligentná, čo však využíva nesprávne lebo keď si zamiluje jednu osobu, vyžaduje všetku jej lásku pozornosť. Navyše je extrémne žiarlivá, nielen voči iným zvieratám ktorým sa venujete, ale aj voči ľuďom. Preto veľmi dobre zvážte kúpu tohto plemena mačičky, ktorá je síce veľmi krásna, no náročná.

Fotografia: © bigstockphoto