Najprv treba objasniť, čo vlastne pradenie je. Ide schopnosť vydávať zvláštny charakteristický zvuk, ktorú majú aj iné mačkovité šelmy, nie len naše domáce mačky. Mechanizmus, intenzita a hlasitosť pradenia sa u rôznych druhov mačkovitých šeliem mierne líši. Zvuk podobný pradeniu dokážu vydávať dokonca aj morčatá a rôzne divoko žijúce zvieratá, napr. hyeny, medvedík čistotný alebo druhy z čeľade cibetkovité.

Mačky sú schopné vydávať vyše desať rôznych zvukov, okrem pradenia a klasického mňaukania dokážu syčať, prskať a podobne. Priasť vedia už od malička. Existuje viacero teórii o tom, ako mačky zvuk označovaný ako pradenie vlastne vydávajú. Podľa niektorých odborníkov pradenie vzniká rozkmitaním orgánov podobných hlasivkám, tzv. nepravých hlasiviek, ktoré majú mačky uložené v hrtane za pravými hlasivkami. Iní odborníci zastávajú názor, že tento zvuk vzniká sťahmi hrtanu a bránice. Podľa niektorých teórii mačky pradú pomocou zvýšeného toku krvi a turbulencií v krvnom obehu. Na rozdiel od iných bežných zvukových prejavov domáce mačky tento zvuk dokážu vydávať s otvorenou ale aj so zatvorenou papuľkou, nepretržite veľmi dlhý čas a môžu priasť pri nádychu aj výdychu. Podobným spôsobom pradú aj iné menšie mačkovité šelmy. Mnoho rokov odborníci presadzovali teóriu, že väčšie mačkovité šelmy, ktoré dokážu revať (napr. lev), nedokážu priasť, ale podľa novších zistení bola schopnosť priasť pozorovaná aj u levov a príbuzných mačkovitých šeliem, avšak tieto pradú len pri výdychu.

Jedným z najčastejších názorov je, že mačky pradú vtedy, keď sú spokojné, dávajú tak najavo, že sa dobre cítia. To je nepopierateľne pravda, ale chovatelia mačiek si určite všimnú, že mačky pradú aj vtedy, keď sa ocitnú naopak vo veľmi nepríjemných, pre ne stresujúcich situáciách, napríklad u veterinára a podobne. Mačky často pradú aj keď pociťujú bolesť.

Počas pradenia sa mačke do tela vylučujú endorfíny, teda látky, ktoré zlepšujú náladu. Táto skutočnosť čiastočne vysvetľuje, prečo mačky pradú práve vtedy, keď sú šťastné. Vysvetľuje však aj to, že mačky pradú, keď pociťujú bolesť, pretože endorfíny pomáhajú tlmiť niektoré druhy bolesti. Navyše, na základne niektorých zistení, aj frekvencia zvuku mačacieho pradenia, ktorá je v rozmedzí 25 – 150 Hz, môže podporovať hojenie rán. Je známe, že mačky sa dokážu zotaviť aj po zraneniach, ktoré by mnohé iné zvieratá neprežili, čo podľa odborníkov môže súvisieť práve s ich schopnosťou priasť. Zistilo sa tiež, že tento zvuk má pozitívny vplyv na psychiku, a to nie len u mačiek, ale aj u ľudí, ktorí ho počúvajú. Preto mačky pradú vtedy, keď sa potrebujú upokojiť. Tento zvuk aj ľuďom môže pomôcť zmierniť nervozitu alebo pomáhať pri zaspávaní, tak ako upokojuje aj samotné mačky v stresových situáciách. Pradenie a následné vibrácie, ktoré v tele vyvoláva, dokonca môžu prispievať k spevňovaniu a regenerácii kostí. U mačiek, ktoré veľa času prespia a nehýbu sa tak často ako mnohé iné zvieratá, je riziko rednutia kostí o to väčšie. Práve pradením toto riziko mačky zrejme znižujú.

Autor: Mgr. Alena Rendeková, fotografia: © bigstockphoto

Rastlina patrí do čeľade hluchavkovité, má korenistú vôňu a podobne ako mnoho iných rastlín z čeľade hluchavkovité, aj kocúrnik je liečivý. Má dezinfekčné účinky a u ľudí pôsobí ako mierne sedatívum, čaj z kocúrnika sa najmä v minulosti používal na upokojenie, ale aj proti kŕčom, žalúdočným problémom a ochoreniam dýchacích ciest. Okrem toho má kocúrnik aj ďalšiu prospešnú vlastnosť, pretože niektoré druhy hmyzu, napr. komáre a šváby, na jeho vôňu reagujú úplne opačne ako mačky a kocúrnik ich odpudzuje. Toto samozrejme neplatí pre tie druhy hmyzu, ktoré rastlinu opeľujú, kocúrnik láka hlavne motýle a včely.

Kocúrnik okrem iných látok obsahuje aj tzv. nepetalaktón (hlavne v stonke a listoch). Práve táto látka vyvoláva reakciu u mačiek, pretože je veľmi podobná feromónom, ktoré vylučujú mačkovité šelmy, a preto väčšina z nich jeho vôňu zbožňuje. Kocúrnik teda nepôsobí len na našich domácich miláčikov, ale aj na ostatné mačkovité šelmy, napr. rysy, leopardy, levy či tigre.

Nie všetky mačky však na vôňu kocúrnika reagujú rovnako. Jeho vôňa láka len dospelé mačky. Mačiatka naň nereagujú, niektoré voči nemu majú dokonca odpor. Kocúrnik účinkuje približne na dve tretiny dospelých mačiek a na každú z nich s inou intenzitou. To, či na vašu mačku táto rastlina bude mať vplyv, je dané geneticky. Na niektoré mačky kocúrnik neúčinkuje vôbec, napr. na austrálske mačky. Na iné má naopak veľmi silný účinok, ktorý niektorí chovatelia skutočne opisujú tak, akoby ich mačka bola pod vplyvom halucinogénov. Mačka môže kocúrnik ohrýzať, otierať sa oň, niekedy pradie alebo mraučí, ľahne si na zem a pretáča sa z jednej strany na druhú alebo začne rýchlo behať a skákať.

Netreba sa však obávať, mačka je v stave eufórie len krátku dobu, kocúrnik nie je návykový a v menšom množstve pri občasnom podávaní nemá nebezpečné účinky na fyzické ani psychické zdravie mačky. S jeho podávaním to však nepreháňajte, ak mačka skonzumuje priveľa tejto rastliny, môže byť ospanlivá alebo naopak mierne agresívna, začne vrčať a podobne. U citlivejších mačiek môže väčšie množstvo kocúrnika vyvolať astmu. V rozumných množstvách však mačkám neškodí a hry s kocúrnikom, pri ktorých sa dostatočne vybláznia, mačky skutočne zbožňujú. Možno ho tiež použiť na odlákanie pozornosti mačky pri stresových situáciách, napr. pri cestovaní či návšteve veterinára.

Pokiaľ na vašu mačku kocúrnik neúčinkuje, existujú rôzne iné rastliny, ktoré môžu vyvolať podobný účinok práve u väčšiny tých mačiek, ktoré kocúrnik neláka. K takýmto rastlinám patria napr. valeriána lekárska alebo aktinídia dvojdomá.

Na trhu existujú rôzne krmivá pre mačky, ako aj mačacie hračky, ktoré obsahujú kocúrnik. Vôňa rastliny z takýchto hračiek však časom vyprcháva. Kocúrnik je možné pestovať aj ako črepníkovú rastlinu a v tom prípade sa jeho vôňa nevytratí. Reakcia mačiek na živú rastlinu je silnejšia než na hračky, v ktorých je rastlina sušená. Pestovanie kocúrnika je nenáročné a vaša mačka sa tejto rastline určite poteší. Rastlina je trvalka, pestujte ju na slnečnom mieste, zasadenú v priepustnej, piesčitej pôde.

Autor: Mgr. Alena Rendeková, fotografia: © bigstockphoto

Stovky rokov šľachtenia majú za následok vyše 250 rôznych mačacích plemien. Od tých najmenších po najväčšie, mačky bez srsti až po dlhosrsté perzské mačky, mačky s povahou skôr psou a nezabudnime ani na pôvodné – divé mačky. Spomenieme však len tie najobľúbenejšie.

Perzská mačka

Hlavne v 90-tych rokoch minulého storočia bola najobľúbenejšou mačkou vôbec. Jej popularitu jej zabezpečil krásny hodvábny kožuštek, láskavá povaha a krásny sploštený nos. Jej pôvod siaha až do Perzie, odkiaľ bola do našich končín dovezená pravdepodobne v 16. storočí. Odvtedy sa stala symbolom luxusu, chovali ju len najbohatší ľudia.  To už ale dnes nie je pravdou a chov perzskej mačky je naozaj rozšírený. Jej krásna srsť si ale zasluhuje neustálu opateru na čo treba mačičku naučiť v čo najmladšom veku.

Britská modrá

Hľadáte pokojnú mačičku pre vás či vaše deti? Britská modrá je skvelou rodinnou mačičkou milujúcou spoločnosť. Aj keď má plemeno vo svojom pomenovaní slovko modrá, podľa organizácie FIFE je momentálne uznaných až 200 farebných variantov britskej modrej mačky. Sú to mačky stredného vzrastu, samičky vážia okolo 5 kg a samci môžu byť ešte ťažší – zdravá váha môže siahať až na 8 kg.

Ragdoll

Ragdolly sú samostatnou kapitolou mačiek. Ich veľké telo budí dojem robustnosti ale na svoju veľkosť sú ľahké. Ich názov v preklade znamená handrová bábika. Dostali ich kvôli svojej schopnosti úplne uvoľniť svalstvo akonáhle sa ocitnú na rukách svojho milovaného chovateľa. Ich nádherné modré oči si podmania ihneď každého a inteligenciou prevyšujú iné plemená. Navyše svojou povahou trochu pripomínajú psov, sú totiž veľmi učenlivé a majú radi dokonca aportovanie.

Stredoeurópska mačka

Čo hovoríte na toto plemeno? Sú to vlastne všetky naše pouličné mačičky, ktorých pôvod by sme len ťažko vypátrali kvôli nespočítateľnému množeniu krížom krážom po Európe. Môžu byť všetkých možných farieb, veľkostí aj zvláštností. Kvôli nezodpovednosti niektorých majiteľov sa na ulici ocitá čoraz viac mačiek a čo je najhoršie hlavne nekastrovaných mačiek.

Autor: MVDr. Eva Fiľarská, fotografia: © bigstockphoto

Lásku mačky si tak ľahko ako psiu nezískate. Mačka si sama vyberá človeka, ktorého prijme. Preto je aj felinoterapia náročnejšia ako canisterapia. Avšak je omnoho účinnejšia. Majitelia mačičiek si mnohokrát ani neuvedomujú, ako im ich mačky pomáhajú znášať ťažké chvíle. Trápi vás stres, frustrácia, úzkosť, strach, agresivita, či depresia? Mačka vám s týmito ťažkými stavmi mysle dokáže pomôcť už len svojou prítomnosťou a energiou. Navyše, je dokázaný aj jej pozitívny vplyv na zlepšenie kognitívnych funkcií – človek sa dokáže lepšie učiť vďaka zvýšeniu pozornosti, rozvoju komunikácie a reči a motivácie. Také malé a nenáročné zviera a toľko plusov pre zdravie majiteľa.

Ako si vybrať vhodné zvieratko?

Základom dobrej felinoterapeutky je pokojná a vyrovnaná povaha, ktorá dodá človeku pokoj a rovnováhu. Nie je dobré vybrať príliš dominantnú alebo majetnícku mačku. Pri felinoterapii vzniká dlhodobé puto medzi mačkou terapeutkou a jej pacientom človekom. Najčastejšie sa na to vyberajú kocúri. Takéto zvieratko nepodstupuje výcvik ako je tomu pri canisterapii u psov, ale jeho výchova sa len usmerňuje. Mača sa už od útleho veku berie na ruky, zvyká si na ľudský dotyk, „maznanie“, mierne ťahanie keďže takéto zvieratko veľmi často pracuje s postihnutými deťmi, ktoré sa môžu správať nevyspytateľne.

Ako pôsobí mačka na zdravie človeka?

Britskí vedci prišli na to, že mačka svojím pradením zvyšuje pevnosť a odolnosť kostí človeka a zlomeniny sa tak hoja rýchlejšie. Zaujímavý je aj ich pozitívny vplyv na psychiku človeka. Mačky svojou prítomnosťou, prejavovaním lásky a dôvery dokážu človeku premôcť pocity úzkosti, strachu, stresu a dokážu dokonca stlmiť agresívne správanie. Veľmi dôležitý je však osobný vzťah mačka – človek. Ten sa vytvára postupne a trvá veľmi dlho. Na Slovensku je niekoľko zariadení, kde sa felinoterapii venujú a majú s ňou dobré skúsenosti. Tak napríklad u autistických detí a dôchodcov.

Fotografia: © bigstockphoto

Aj v nasledujúcich mladších obdobiach mačky žili bok po boku s ľuďmi a tak nečudo, že sa s nimi spája dostatok mýtov a legiend.

Mýtus – „mačka má 7 životov“

Viete si predstaviť, prejdete mačku autom alebo váš miláčik vyskočí z najvrchnejšieho poschodia paneláku a prežije, veď má predsa 7 životov. Je to mýtus, môžeme vás bezpečne uistiť že každá mačka má len 1 život. Je ale pravdou, že mačky sú šikovnejšie a vedia lepšie tlmiť pády a doskoky než psy. A tiež sa dokážu ľahšie vyhnúť nebezpečenstvu vďaka ich šikovnosti.

Mýtus – „mačka je posadnutá diablom“

Vo vrcholnom stredoveku, tzv. dobe temna bolo veľmi rozšírené, že mačky sú posadnuté diablom. Bolo to obdobie chytania a upaľovania čarodejníc a keďže mačky veľmi často doprevádzali domnelé čarodejnice, verilo sa, že počas čarodejníckych sabatov sa diabol prevteľuje do mačiek. Preto boli mačky v tomto období často upaľované s ich majiteľkami „čarodejnicami“.

Mýtus – „kŕmenie mačky mliekom a smotanou“

Tomuto mýtu verí asi najviac ľudí. Mačky sú zväčša spájané s miskou mlieka či smotany. U mačiat je to v poriadku, tým laktóza – mliečny cukor nespôsobuje žiadne problémy. Faktom ale je, že ako mačka dospieva, v jej tele sa prestáva vytvárať enzým laktáza, ktorá štiepi mliečny cukor a mlieko sa tak stáva pre mačky nestráviteľným. Po skonzumovaní väčšieho množstva mlieka či smotany mávajú mačky problémy s trávením – zvracajú alebo majú hnačku a nafukuje ich. Viac informácií o kŕmení mačky mliekom a mliečnymi výrobkami sme zhrnuli v článku Mačka a mliečne výrobky.

Mýtus – „mačky sú falošné“

To, že mačky sú falošné, môžu tvrdiť len tí, čo mačku nikdy nechovali. Milovníci mačičiek totiž vedia, že mačky sú povahovo úplne odlišné od psov. Stačí ich len spoznať a pochopiť ich správanie. Ich obtieranie je prejavom sympatií a niekedy aj žiadosťou o pochúťku. Nevedomosť je príčinou nesprávneho ponímania mačiek.

Fotografia: © bigstockphoto

A niekedy ide len o zvedavú maškrtnú mačičku, ktorej nič nechýba, len rada ochutnáva a testuje nové chute. Najlepšie je tieto jedovaté rastliny nepestovať v byte, kde je chovaná mačička. O ktoré najčastejšie rastliny ide?

Aloe vera: okrem toho, že u mačiek spôsobuje hnačky, môžu im po požratí zlyhať obličky.

Vianočná ruža: je to veľmi toxická rastlinka pre zvieratá, po jej prijatí môžete sledovať podráždenú červenú sliznicu ústnej dutiny, zviera zvracia, má nižšiu teplotu a krvavú hnačku, funkcia srdca je narušená a pri nepodaní prvej pomoci zvieraťu zlyhá pečeň a uhynie.

Amarylka: krásny, no nebezpečný kvet, ktorý narúša srdcovú činnosť a poškodzuje aj tráviaci trakt.

Monstera: jej jedovatosť nie je spôsobené len látkami, ktoré obsahuje, ale aj drobnými ihličkami na povrchu, ktoré sa pri kontakte s kožou či sliznicou zabodávajú a spôsobujú hlboké hnisavé zápaly. Po jej požratí zviera trpí zvracaním, krvavou hnačkou, bolestivo prehĺta a je slabé.

Avokádo: táto exotická pochúťka je u nás ľudí veľmi obľúbená no u zvierat by sme sa jej radšej mali vyhnúť ak sa chcete vyhnúť sťaženému dýchaniu, kašľu, hromadeniu vody v tele a poruchám srdca. Navyše, po absorbovaní avokáda do obehu nie je možné zvieraťu pomôcť.

Snežienka: je symbolom jari, ale aj toxicity pre mačky. Otrava sa prejavuje ako aj pri iných rastlinách. Zviera zvracia krv, má krvavú hnačku, je slabé a môžu mu zlyhať viaceré orgány následkom otravy.

Narcis: ide zrejme o najtoxickejšiu rastlinu pre mačky, pozor si musíte dať hlavne na ich cibuľky. Trasenie, zvracanie, hnačka, slabosť, je ťažké odlíšiť túto otravu od iných otráv.

Ďalšie jedovaté rastliny: tulipán, ľalia, čemerica, konvalinka, juka, lopatkovec, durman, krotónovec, fikus, difenbachia, filodendron, starček, tis, tuja, brečtan, štedrec.

Fotografia: © bigstockphoto

Prvé zmienky o zdomácnení mačky pochádzajú z obdobia pred 4500 rokmi kedy boli mačky zdomestikované v údolí Nílu v oblasti Egypta. Z tohto obdobia sa zachovali sošky mačiek, ich obrazy z hrobiek a dokonca sa našli mumifikované telá mačiek v hrobkách.

Zaujímavosťou je predpoklad, že mačky si ako jediné zvieratá samé vybrali človeka a nechali sa zdomestikovať. Divokú mačku plavú africkú totiž priťahovali myši a potkany, ktoré sa sústredili všade tam, kde boli ľudia a s nimi aj dostatok potravy. Táto pôvodná mačka sa vyznačovala štíhlym elegantným telom a dlhými nohami.

V starovekom Egypte boli mačky považované za bohyne. Egypťania ich milovali, uctievali a chránili. Vtedajšia spoločnosť verila, že mačky majú schopnosť chrániť ich pred zlými silami. Preto bolo veľkým požehnaním, ak v domácnosti spolu s ľuďmi žila aj mačka. Ak takáto mačka uhynula, jej „spolubývajúci“ si na znak smútku oholili obočie. Medzi najposvätnejšie mačky patrili čierne, ktorých zabitie sa trestalo smrťou. Viete si predstaviť, že by takýto zákon platil aj dnes?

V stredoveku sa ponímanie mačiek otočilo takmer o 360 stupňov. V Európe sa mačky objavili už v roku 500 pred Kristom hoci bol prísny zákaz vyvážať mačky z Afriky. Tie priniesli sýrski mnísi a mačky sa rýchlo stali symbolom luxusu v najpoprednejších rímskych rodinách. To sa ale zmenilo v temnom stredoveku kedy inkvizícia vyhlásila mačku za posadnutú diablom. Bola spájaná s čarodejnicami a čiernou mágiou. To vyvolalo u ľudí strach a mačky sa začali upaľovať spolu s čarodejnicami. Taktiež sa verilo, že 20-ročná mačka sa premení na čarodejnicu a naopak, storočná čarodejnica sa premieňa na mačku.

Až s príchodom novoveku sa život pre mačky stal znesiteľným. Mačky sa stali ozdobou salónov a keďže sa klasická mačka stala obyčajnou, začali sa prvé pokusy s jej šľachtením. Odvtedy sa v Európe a vo svete vyšľachtili desiatky plemien mačiek a chov mačky sa stáva čoraz populárnejší.

Fotografia: © bigstockphoto

Množenie mačiek je neustále narastajúci kolotoč, ktorý môžu zastaviť len uvedomelí chovatelia.

Prečo je to tak? Mačka má totiž vynikajúcu rozmnožovaciu schopnosť. Pohlavne dospieva veľmi skoro, medzi 5. až 9. mesiacom. To, ako rýchlo dospeje, závisí od plemena aj veľkosti. Aj keď je mačička pohlavne zrelá, prvá ruja nie je vhodná na pripúšťanie. No pri neregulovanom množení sa aj takéto mačky spária s kocúrmi a mladá mačička je mamička.

V jednom vrhu býva 2 – 10 mačiat. Nie všetky prežijú, hlavne u mačiek žijúcich na ulici sa toto množstvo značne zníži. Prvý jarný vrh zvyčajne padne polodivokým kocúrom za obeť, tí mačatá zožerú. Na mačiatka na ulici nečíhajú len hladní kocúri ale aj infekčné ochorenia, ušný svrab a iné parazity. U domácich mačiek je prežívateľnosť mačiat vyššia, no aj tu hrozí u mačiat nákaza infekčnými mačacími ochoreniami. Vakcína proti nim existuje, len stále je to málo využívané.

Prečo vlastne kastrovať mačky? Ak chováte mačku v byte či dome bez prístupu k iným mačkám, kastrácia nie je potrebná. Ak však chováte mačku s kocúrom, najlepšie je kocúra vykastrovať. Zabránite tak neželanému pravidelnému rodeniu mačiatok a tiež odstránite typické samčie správanie – sprejovanie po byte, ničenie nábytku a hlasné nepríjemné zvuky sprevádzajúce vábenie a párenie. Ak chováte kocúrov dvoch, je kastrácia povinnosťou. Po dosiahnutí pohlavnej dospelosti sa kocúri začnú biť a bijú sa dovtedy, až kým jeden z nich neutečie alebo neuhynie.

V prípade že vašu mačku púšťate von alebo žije len pri dome, bez sterilizácie vám niekoľkokrát ročne prinesie mačatá. Ročne to môže byť aj okolo 30 mačiat! O rok každé jedno mača môže porodiť ďalších 30 mačiat a toto číslo bude neustále narastať. Preto ak chcete zachrániť život stovke nechcených mačiatok, stačí dať vykastrovať jednu mačku. Je to jednoduché. Operácia nie je náročná, mačička sa po nej veľmi rýchlo pozviecha a funguje ako pred operáciou. Kocúri sa zase menej túlajú a sú pripútanejší na majiteľa. Má to samé výhody a je to rozhodnutie, ktoré by mal urobiť každý zodpovedný majiteľ mačky.

Fotografia: © bigstockphoto